Vedci

Zvolil som si jednoduchý nadpis. Verím, že čitateľ si všimol, že v Reminiscenciách uverejňujem moje vnímanie mojich učiteľov, velikánov ekonómie. Akýmsi populárnejším spôsobom prezentujem hlboké ekonomické poznatky hranice, či inak, čo dosiahla ekonómia v dielach našich aj zahraničných velikánov.

Pri mapovaní týchto poznatkov, týchto hraníc, som si ozaj uvedomoval ako málo toho viem o ich diele a preto moje texty až s pokorou aj potrebu poznania ekonomického sveta okolo nás, teda s poznaním toho sveta, som sa trápil. Pravdu povediac, pripadám si aj ako pútnik prechádzajúci zákutiami a chodníkmi ekonomickej vedy, sveta poznania, ktorý som sledoval v dielach mojich učiteľov. Ozaj som si uvedomil ako vznikali veľké myšlienky a ako boli inšpiratívne pre pokračovateľov rozvíjania ekonómie a to Briškom, Pázmánom, Karvašom, Palvlendom. A to aj známymi princípmi ekonómie.

Skutočné vedecké poznanie je krásnou činnosťou, ktorá nepozná hraníc, pretože ľudská fantázia je hádam nekonečná. Ak Vás pohltí jej podstata  na čo, myslím si, nestačí jeden život – ba viacerých. Inšpirovalo ma aj Sokratovo „Poznaj sám seba“ ale aj známe zvolanie Goetheho  „Viac svetla“. Ako som napísal, že nám ho (svetlo) dali ekonomickí velikáni. Vedci. Ba som si hádam uvedomil že viem, že nič neviem. Opäť známe tvrdenie. To boli ozaj silné faktory, ktoré ma hnali po cestách hľadania poznatkov našich velikánov. Ba som sa dočítal, že to poznanie je akousi predsieňou múdrosti, ktorou naši velikáni vynikali.

Iste aj čitateľ čítal, že je aj otázkou aké vedy sú vlastne ekonomické vedy, ktorými sa roky zaoberám. Kde ich zaradiť? Medzi prírodné vedy, či medzi spoločenské vedy. Sám sa zaoberám, dá sa povedať, ekonometriou, či matematickou ekonómiou. To mi dovoľuje vniknúť do hlbín ekonomiky, jej zákutí. Čitateľovi to ukážem veľmi konkrétne. Z makroekonómie vďaka nositeľovi Nobelovej ceny J. Tinbergenovi a jeho dielu Economic Policy: Principles and Design vieme, že  prvým princípom ekonomickej politiky je,  že treba použiť aspoň  toľko nástrojov ekonomickej politiky,  koľko je cieľov.

Tento princíp Tinbergen odvodil zo sústavy  rovníc: ak máme dve cieľové premenné, a to úroveň národného príjmu (Y) a úroveň cien (p), potom dva  príslušné ekonomické vzťahy môžeme matematicky, ekonometricky takto vyjadriť (čo je nový rozmer do poznatkov J. M. Keynesa, teda do poznania tých, ktorí už nie sú medzi nami, ale poznatok platí.):

kde  G sú výdavky vlády, M  je masa peňazí a koeficient a1 predstavuje zmenu  príjmu, ktorá,  (iné fakty sú  konštantné), vyplynie zo  zmeny (zvýšenia) G o 1 euro, čiže reálny príjmový multiplikátor  vládnych  nákupov (výdavkov). Podobne ostatné koeficienty. Tvorca politiky totiž rieši problém, že ak Y = Y* (napr., že HDP je 82 mld. euro) a p = p* , napr. 1,1 (teraz to riešime, infláciu) a ak chce získať tie ich určité cieľové hodnoty, potom veličiny G a M  by mali mať(ideálne), musia mať  takéto hodnoty:

K tomuto hlbokému poznatku sa nedopracujeme iba verbálnou úvahou. Avšak naša vláda už nemôže reálne pôsobiť na M, teda čiastočne NBS; existuje ECB. Môže tak jednoznačne rozhodovať iba o G. Zo vzťahov vyššie  jasne vyplýva aké budú ich zmeny pri rôznych  koeficientoch ai a bi,  budú  vždy iné. To nám verbálna analýza nenapovie.

Možné mnohé variantné riešenia, a výber jednej, by mali byť predmetom  rokovania vlády  (aj NRSR)  pri  tvorbe  jej ekonomickej politiky.

Toto bola ozaj významná hranica, čo dosiahla ekonómia. Celkom nový chodník, nová cesta dopracovať sa k prepotrebným poznatkom pre riadenie. Toto bola veľká myšlienka.

Je ekonómia spoločenská veda?

Prof. J. Husár

Bratislava 9/11/2022